Príbeh čerstvej prvorodičky, jednej z nás, o problémoch počas tehotenstva a najmä o začiatkoch jej neúspešného dojčenia, ktoré takmer ohrozilo život jej syna. Ako sama napísala: ,,Môj manžel doslova nášmu synovi zachránil život! Je mi do plaču z toho, aká som bola hlúpa a ako som riskovala jeho život. Vždy keď si pozriem fotky, keď mal ešte len týždeň a vidím, aký bol strašne vychudnutý prvé dni, tak mi len stlačí na hrudi a ďakujem Bohu, že všetko dobre dopadlo….“.
Týmto článkom chcela mamička sprostredkovať svoju skúsenosť a pomôcť iným mamám, ktoré sú po narodení bábätiek v značnom strese. Zároveň sú zmätené z toho, že u každého príbuzného, lekára, zdravotnej sestry, či na internete nájdu inú informáciu, a preto nevedia ako je najlepšie postupovať…Takže, čo sa vlastne stalo?
V októbri 2018 sa mi narodil synček. Narodil sa mi z rizikového tehotenstva po 11-tich týždňoch poctivého ležania v nemocnici. Aj vďaka super starostlivosti na oddelení gynekológie na Kramároch. Vďaka lekárom, ktorí mi synčeka udržiavali pri živote ich starostlivosťou a aj veľkými dávkami liekov zabraňúcim predčasnému spusteniu tehotenstva. Synčeka som úspešne donosila od prvých kontrakcií v 26. tt do 36.tt, kedy sa mi spustil opäť pôrod. Avšak kvôli mojim zdravotným indikáciam som napokom rodila cisárskym rezom. Potom však nastal ďalší problém…
Dlhodobé užívanie veľkých dávok liekov, ako aj pôrod cisárskym rezom spôsobili, že sa mi takmer vôbec nespustilo mlieko. Synčeka som ponechala už len na umelom mlieku. Materského mliečka som mala po celú dobu snaženia tak máličko, že som bola schopná si za celý deň odsať dohromady len cca 60-100 ml z oboch prsníkov (a to je sumár všetkých odsatí počas dňa, čiže na jednu dávku to bolo okolo 20 ml). Aj napriek takmer 9-týždňovému snaženiu o dojčenie sa mi nepodarilo plnohodnotne dojčiť a tak som sa na to časom vykašľala… Od začiatku na mňa všetky laktačné sestry a iní tlačili, aby som dojčila… napr. počas prvých dní v pôrodnici, ako aj na ďalších kontrolách na novorodeneckom oddelení, počas prvého týždňa po prepustení z pôrodnice. S odôvodnením, že: ,,Materské mliečko je pre dieťa najlepšou variantou a z UM môžu vznikať potravinové alergie, okrem toho sušené mlieko je z kráv napchatých antibiotikami a hormónami“ a podobne. Určite tieto názory pozná každá mama…
Zo strachu, aby moje dieťa malo tú najlepšiu možnú stravu, som sa preto prvé dni po prepustení z nemocnice snažila iba dojčiť. Na ukľudnenie vyhladnutého a histerického bábätka som používala glukózovú vodu, ktorú mi dávali už aj v pôrodnici. Laktačné sestry mi odporučili si ju kúpiť aj na doma. Moje dieťa teda bolo prvých pár dní len na „troch kvapkách“ môjho mlieka a „štyroch kvapkách“ glukózovej vody… A tak chudlo a chudlo a chudlo… Ach. Pani pediatrička, ktorá k nám prišla na kontrolu po prepustení z pôrodnice sa po prečítaní prepúšťacej správy divila, prečo mi odporúčajú tak dlho skúšať dojčiť. Neprikrmovať umelým mliekom. Divilia sa hlavne preto, že nás prepúšťali s obrovským vystražným výkričníkom – úbytok váhy môjho novorodenca pri prepúšťaní z pôrodnice bol tak kritický, že zvažovali, či nás vôbec prepustiť! Nakoniec (kvôli nedostatku miesta na oddelení) nás prepustili a zároveň objednali nám aj mnoho kontrol na váženie synčeka a konzultácie ohľadne laktácie. Chodila som tam takmer každý deň a každý deň som počúvala to isté: ,,Treba dojčiť, dojčiť, dojčiť!“. Pretože to je najzdravšia a pre dieťa najvhodnejšia forma stravy…
Pediatrička mi však na domácej kontrole hneď odporučila tak dlho nečakať a hneď začať prikrmovať UM. Podľa nej bol úbytok váhy nej naozaj veľký. Ja som však mala stále ,,vymytú hlavu“ názorom, že chcem aby moje dieťa dostávalo prirodzenú stravu – moje materské mlieko. Išla som si ďalej a tvrdo za svojím a skúšala dojčiť. A vtedy nastal zlom. Približne na tretí deň, bolo to v noci tesne pred polnocou, náš synček začal strašne histericky plakať od hladu. Už ho neutíšila ani glukózová voda, ktorú som mu stále ponúkala na ukludnenie pred „mojim dojčením“. Manželovi vtedy doslova praskli nervy. Povedal, že kašle na rady laktačnýchch sestier o tom, aké je UM škodlivé a vybral sa v noci cez celú Bratislavu do pohotovostnej lekárne, aby mu kúpil UM. Synčeka sme nakŕmili a ten konečne pokojne začal spávať.
Ďalšie dni a týždne som skúšala všetky metódy, o ktorých som sa dočítala aj ktoré mi radili laktačné sestry na rozbeh dojčenia. Skúšali sme prikladať 10 minút na jedno prso, 10 minút na druhé, aby boli prsníky stále stimulované a vylučovali sa hormóny na podporu laktácie. Následne som dokrmovala fľaškou, neskôr som pár týždňov skúšala kojiť tzv. „cievkovou metódou“, príp. prikrmovat injekčnou striekačkou. Skúsili sme všetko a mliečko sa mi žiaľ nerozbehlo. Takže som sa po dlhých týždňoch snaženia na to vykašľala.
Moje ponaučenie z mojej skúsenosti: nikdy by som nikomu neradila na silu dojčiť a seba by som tým do budúcna ako čerstvú matku tiež toľko nestresovala. Keď to nejde, tak to nejde. Lebo naše bábätko, kým dostalo prvú fľašku umelého mlieka, bolo také vychudnuté, že sa bojím pomyslieť na to, čo sa mohlo stať.
PS: Pár týždňov na to, ako som sa prestala snažiť dojčiť som sa dočítala v médiách, že nejakej britskej mamičke zomrelo bábätko len kvôli tomu, že laktačné sestry ju nútili dojčiť, ona tiež bola v strese z toho, aby svojmu bábätku dopriala zdravé materské mlieko a žiadne „umeliny“. Bábätku nakoniec po pár dňoch tohto „mučenia“ zlyhali obličky a zomrelo…
Ak hľadáš iné možnosti ako dať novorodencovi materské mliečko napriek tomu, že ty nemôžeš, prečítaj si aké zdroje materského mlieka môžeš zvoliť, aby ho dostal.
V prípade, že sa chceš podeliť aj ty s tvojím príbehom a podporiť iné mamy, neváhaj mi napísať TU alebo aj na FB fun page cez správu.
Ďakujem autorke RV za možnosť zverejniť jej príbeh. Príbehy nenahrádzajú rady a liečbu/odporúčanie lekárov, sú iba osobnou skúsenosťou mamičiek. Nie sú ani reklamou na náhrady materského mlieka, ktoré je najlepším zdrojom výživy pre deti.